,,Ale aj tak sa tí dvaja najradšej túlali po Slatinách (Katarína a Heathcliff). Ráno ušli a zostali tam celý deň. Z trestu si nič nerobili. Kaplán mohol dať Kataríne naučiť sa naspamäť hocikoľko kapitol a Jozef mohol biť Heathcliffa, až ho ruka bolela, no len čo boli spolu, na všetko zabudli, alebo si vymýšľali, ako sa pomstia. Čo som sa naplakala, keď som videla, akí sú zo dňa na deň zanedbanejší! Ale neodvážila som sa ani muknúť, aby som nestratila tú trošku vplyvu, čo som mala nad tými úbožiakmi. Veď okrem mňa nemali nikoho! Raz v nedeľu večer ich zasa vyhodili z obývacej izby, lebo robili hluk, alebo pre dáky podobný malý priestupok, a keď som ich šla zavolať na večeru, nie a nie ich nájsť. Prehľadali sme celý dom odhora až nadol, i dvor a stajne; nebolo ich, a napokon nám Hindley v rozčúlení prikázal, aby sme sa ich neopovážili pustiť dnu! Všetci sme sa pobrali spať, ale mne starosť nedala. Neľahla som si, otvorila som oblok, a hoci pršalo, vyklonila som sa a dávala pozor. Mladý pán nám to síce zakázal, ale bola som rozhodnutá pustiť ich dnu, keby sa vrátili. Po chvíli som na ceste počula kroky a pri vrátkach zakmitalo svetlo lampáša. Prehodila som si cez hlavu vlniak a rozbehla som sa k nim, aby klepaním nezobudili pána Earnshawa.”
z knihy Emily Bronteovej: Búrlivé výšiny
