,,Keď som bol malý, miloval som hokej. Celý môj svet sa okolo neho točil. Mať dres obľúbeného tímu bola povinnosť, tak šup mamu presvedčiť a utekať na miletičku kúpiť jeden s Yzermanom na chrbte. Každú sobotu skorý ranný budíček k televízoru a pozrieť si NHL Power Week. Hokejové kartičky a plagáty asi netreba spomínať, však?
A, samozrejme, pokiaľ počasie dovolilo a partia sa nazbierala (niekedy aj len tak, lebo však treba si ísť zastrieľať), lietali sme hore dolu ihriskom na korčuliach, v teniskách, naháňajúc za tenisovou loptou naplnenou vodou, či, keď sme povýšili na vreckové, aj hokejbalovou loptou.
Napriek tomu, že ma rodičia nikdy neprihlásili na hokej, vonku som sa v tom našiel. A raz dávno, keď som mal jedenásť či dvanásť, som na „našom“ ihrisku stretol otca so synom. Obaja na korčuliach, chrániče, jeden na jedného. Pridal som sa. O chvíľu sa pridali ďalší kamaráti, lebo sme sa v škole na vyučovaní dohodli, že si poobede zahráme. A po pár podobných stretnutiach sa z toho na niekoľko rokov stala tradícia troch dní v týždni, keď sme chodievali na tri-štyri hodiny užívať si hru.
Ujo hokej, tak sme ho volali. Ako asi malý chlapec osloví muža dvakrát tak veľkého ako on sám, keď ho navyše učili, že neznámym dospelým treba vykať? Hrával s nami spolu so svojím synom, on jediný dospelý, prišiel vždy trikrát do týždňa. Mal trpezlivosť s nami, našimi kúskami, delovkami maximálne po kolená, ktoré však občas šli vyššie. Občas prebral iniciatívu on a rozhodol, kto s kým bude hrať, aby sme boli vyrovnaní (veľmi silný to sentiment), občas nás nechal, nech si rozhodneme sami.
Nebol som to len ja, ale aj decká o tri roky mladšie, či o tri roky staršie, ktoré sa pridávali a vedeli, že Ujo hokej príde v utorok, piatok a nedeľu.
V mojom živote nebolo veľa dospelých, ani v rodine, ktorí by deťom venovali takúto pozornosť počas takého dlhého obdobia. Bolo to obdobie, v ktorom som cítil, že niekam patrím, že niečo dokážem, že som sa v niečom našiel. Občas si na to rád spomeniem.“
Matúš
