„Poď k zrkadlu, ja ti ukážem, čo by si si mal želať. Vidíš tie dve čiary medzi očami? A to husté obočie, čo by sa malo pekne dvíhať a namiesto toho sa mraští? Nauč sa vyrovnať nevraživé vrásky, smelo otvoriť oči, aby sa tí diablici premenili na dôverčivých nevinných anjelikov, ktorí nikoho nepodozrievajú a stále o všetkom nepochybujú, ale všade vidia priateľov, kým sa nepresvedčia o opaku.”
„Inými slovami, musím chcieť mať Edgarove veľké belasé oči a jeho rovné čelo.“
„Stačí mať dobré srdce, chlapče, a potom budeš mať aj peknú tvár“ pokračovala som, „aj keby si bol ozajstný černoch; a zlo urobí aj z tej najkrajšej tváre ešte horšiu ako mrzkú. A teraz keď si umytý, vyčesaný a nechmúriš sa, povedz, nevidí sa ti, že si štramák?“ Môžem ti povedať, že veru si! Vyzeráš skoro ako preoblečený princ.“ Takto som do neho húdla a z tváre sa mu pomaly strácali chmáry, začal vyzerať celkom príjemne…“
z knihy Emily Bronteovej: Búrlivé výšiny
