,,Volaj ma Peter, nevolaj ma ujo, vravel otec mojej spolužiačky Doroty. Nerobilo mi to problém, ani vlastnú mamu som nevolala mama.
Petra som si želala mať doma, sedieť mu na kolenách, počúvať, ako dýcha, dýchať s ním. Ovinúť mu ruku okolo krku, jesť chlebíčky, ktoré prichystal, chlebíčky s horčicou. Dorota horčicu neznášala a ja som vždy chcela s horčicou, pretože som si mohla zrátať, koľko ich spravil pre mňa a koľko pre Dorotu. Merateľné množstvo náklonnosti.
Vyžarovala z neho dráždivá sebaistota, ktorá chýbala Irene, Lucii (mama hlavnej hrdinky) aj všetkým jej kamarátom. Veľký, dospelý Peter, o dvadsať rokov starší muž, ktorému som mohla tykať, ktorý mal na všetko odpoveď a čas a ktorý ma naučil prať.”
z knihy Moniky Kompaníkovej: Piata loď
