,,Šla som teda na to opačne, keď sa už nemôžem kamarátiť s gádžami, musím zapadnúť medzi cigánske decká. Po pár ,,ťažkých” premýšľaniach som mala jasnú stratégiu – ak prestanem v škole dostávať jednotky a dvojky, prestanem čítať knihy a budem sa s nimi rozprávať len o tom, čo vedia, mohlo by to zafungovať (mala som síce v pláne dopátrať sa pravdy o tom, ako vznikol svet, a porovnať si učebnicu s Bibliou, no vyššie ciele sú vyššie ciele…).
Vydržala som necelé dva týždne. Toľko trvalo učiteľke, kým pochopila, že sa niečo deje… No a potom už stačila jedna otázka a ja som jej vyklopila všetko. Úplne všetko – o bielení, o spolužiakoch, o rodičoch, ktorí sú ku mne dobrí, ale veľmi mi nerozumejú, o našich Cigánoch a o ich predstave, že som asi nejako čudne postihnutá… Vychrlila som to na ňu všetko bez prípravy. Takmer jedným dychom. Po celý ten čas som sa ani neodvážila pozrieť jej do tváre. Bála som sa, že tam nájdem znechutenie alebo odpor. Keď som skončila a ona mlčala, nevydržala som to. Predsalen som len nesmelo zdvihla hlavu a skoro som prestala dýchať… Jej oči boli plné niečoho zvláštneho – nehy, bolesti, ani neviem, čo to bolo… Usmievala sa. A potom roztvorila náruč a tuho ma objala. Cítila som sa neskutočne šťastná a súčasne ma hrýzlo svedomie. Mala som pocit, akoby som práve nejako ubližovala mamke. No chcela som si to vychutnať. Všetko a hneď. Spytovať si svedomie môžem aj neskôr…
Učiteľka bola prvou gadžovkou (aspoň čo si pamätám), ktorá sa dotýkala mojich vlasov s nehou. Žiadne povinné každomesačné prehrabávanie vlasov ceruzkou, žiadne skúmanie, či ma mamka pravidelne kúpe… Len príjemné hladkanie. V tej chvíli tam bola iba pre mňa…
… Nasledujúce roky som mala dve mamky. Jedna ma naučila rozumieť svojmu cigánskemu ja a veriť v dobro ľudí. Druhá [učiteľka] mi dala čistú slovenčinu, nástroj, ktorý mi pomáhal postupne vchádzať do sveta gadžov. Tú prvú som bezvýhradne ľúbila, tú druhú neskutočne obdivovala.
Potom prišla tretia – pani z knižnice. Gadžovka. Teta Knižná, ktorá ma naučila knihy nielen čítať, ale im aj rozumieť a vedieť o nich diskutovať. Tá tretia spolu s ,,mojou” Lenkou, spolužiačkou s gympla, mali nado mnou taku zvláštnu moc – boli neskôr jediné, na ktorých názore mi skutočne záležalo…“
Janette Mazíniová, z knihy Cigánka
