,,Keď mi pani v autobuse diskrétne pošepkala, že ma je cítiť, že smrdím, svitlo mi, prečo so mnou nikto v škole nechce mať spoločnú skrinku. Lucii (mama hlavnej hrdinky) to bolo jedno a Petrovi (otec jej spolužiačky) som sa to hanbila takto povedať. Preto som si vymyslela, že máme novú práčku a Lucia stratila návod na použitie. Práčku sme mali už dávno, no Lucii sa prať nechcelo. Radšej počkala na nejakého známeho a povedala mu, že je práčka zase pokazená, nech sa na to mrkne. Občas nám teda niekto vypral. Peter ma posadil na práčku a polhodinu ma učil čítať značky na štítkoch šiat. Venoval mi tridsať minút sústredenej pozornosti a ja som mala pocit, že vstupujem na palubu pevnej a dobre ukotvenej lode.”
z knihy Moniky Kompaníkovej: Piata loď
