kde bolo dieťa, ktoré vyzeralo, že potrebuje pomoc.
Urobili sme malé pozorovanie v podchode na Hodžovom námestí v Bratislave, ktorým sme chceli upozorniť na všímavosť dospelých ku deťom v našom okolí.
Netušili sme, čo sa stane, ako zareagujú okoloidúci. Dokonca sme váhali, či môžeme simulovaným experimentom overovať takú vážnu a citlivú vec, napríklad či je vhodné ľudskú dobrotu použiť „len“ pre naše pozorovanie.
Výskum sme robiť nechceli, a tak sme nepočítali a neporovnávali presné čísla jednotlivých typov (ne)reakcií dospelých na „osamotené“ dieťa na ulici.
Cez videozostrih sa máme možnosť opakovane vžívať do okoloidúcich a dozvedieť sa niečo o sebe, lebo vlastne o to nakoniec ide. Toto video funguje ako trenažér. Z pohľadu subjektívneho pozorovateľa sa dá povedať, že sme zachytili nasledujúce typy reakcií okoloidúcich:
- zrak síce dieťa v priestore podchodu zachytil (v zásade ho nebolo možné nevidieť), ale do hlavy okoloidúceho to nedorazilo,
- zrak dospelého dieťa sledoval dlhšie, hlava zvažovala reakciu (dokonca sa za dieťaťom otočila), ale k žiadnej reakcii nedošlo,
- nohy sa zastavili pri dieťati a dospelák si verbálne overil, či dieťa nepotrebuje pomoc,
- bolo pár takých ľudí, ktorí okolo dieťaťa najprv prešli, ale vrátili sa a ponúkli pomoc.
Je to slušná (zaujímavá) paleta.
Prečítajte si celý článok na našom blogu na Denníku N.
