Experiment kočík

Čo by ste urobili, keby ste si všimli, že na chodníku stojí kočík a ozýva sa z neho plač malého bábätka?

Ako reagovali ľudia v uliciach Žiliny, ktorých sme začiatkom septembra pozorovali v rámci malého sociálneho experimentu si môžete pozrieť vo videu.

 

 

Komentár psychologičky k experimentu s kočíkom

Ignorovať plač bábätka je z bio-psychologického hľadiska nemožné. Keď začujeme plakať aj cudzie bábätko, hneď to strhne našu pozornosť.

 

Čo sa to v nás deje, keď vidíme dieťa plakať? 

Stane sa to automaticky, je to dané evolučne. Malé dieťa by bez pomoci dospelého neprežilo ani v dávnej minulosti, ani v súčasnosti. Poskytnúť pomoc plačúcemu dieťaťu zabezpečovalo prežitie človeka ako druhu. Pomáhať aj cudzím deťom máme teda zakódované v sebe. Detský plač v dospelom vyvolá vylučovanie oxytocínu – známeho ako hormón lásky, ktorý nás poháňa plačúcemu dieťaťu na pomoc. Plač bábätka tiež aktivuje centrum v mozgu dospelého, ktoré zodpovedá za empatiu a starostlivosť.

Napriek tomu, že plač bábätka ovplyvňuje činnosť našich hormónov a mozgu, sa niektorí dospelí na ulici pri plačúcom kočíku nezastavili.

 

Čo sa to teda udialo v experimente, keď sme na ulici v meste nechali stáť osamelý kočík s plačúcim dieťaťom?  

Do našej experimentálnej situácie vstupovali rôzne okolnosti, napr.:

  • Kočík na veľmi širokej alebo rušnej ulici. V úzkych uličkách sa ľudia pri kočíku zastavovali častejšie.
  • Na širšej či rušnejšej ulici sa skôr spoľahli, že pomôže niekto iný alebo sa mohli tváriť, že si „problém“ nevšimli.
  • Často ľudí odrádzalo aj to, či sa „matka“ plačúceho dieťaťa nebude hnevať, že sa do jej bábätka stará niekto cudzí. Očakávali nepríjemnú reakciu od rodičov opusteného dieťaťa. Či vôbec môžu zasiahnuť pri cudzom dieťati.

Našlo sa ale pomerne veľa ľudí, ktorí obavy prekonali a reagovali na plač neznámeho bábätka a zareagovali.

  • Išli kočík skontrolovať.
  • Zrakom hľadali, komu na ulici by kočík mohol patriť.
  • Dieťatko pokolísali.
  • Boli ochotní čakať pri dieťati, kým prídu rodičia.
  • Boli odhodlaní volať políciu, ak by to bolo treba…

Zastavovali sa ženy aj muži. Ženy samozrejme prevažovali.

Zdalo sa mi, že sa pri kočíku zastavuje veľmi málo ľudí a „naše bábätko“ v ňom pritom tak žalostne narieka. Filmári zas vraveli, že sa zastavuje viac ľudí, ako pri iných aktivitách, ktoré v minulosti na uliciach natáčali. Žeby predsa deti v ohrození strhávali pozornosť ľudí viac ako iné veci? To by bola dobrá správa.

 

Čo je teda rozhodujúce v kritickej situácii? 

Deti sa môžu v živote dostať do situácií, kedy sa ocitnú samé a nebudú si vedieť sami poradiť, pomôcť. Matka odbehne za jedným dieťaťom a jej druhé dieťa sa zatiaľ dostane do nebezpečnej situácie. Alebo mama z nejakého dôvodu odpadne a okoloidúci musia ratovať aj ju, aj dieťa, ktoré má pri sebe. Vtedy je výborné, že sa nájdu dospelí, ktorí sú ochotní  prekonať svoje zábrany a zariskovať skôr ako začnú „nezodpovedných“ rodičov odsudzovať alebo nebodaj už dieťatku prisudzovať farbu pokožky. Posúdením situácie alebo rodičov dieťaťu nepomôžeme. V kritickej situácii je rozhodujúce, ak sa nájdu ľudia, ktorí budú rýchlo konať. Zariskujú hnev alebo že sa niekto urazí. Dieťaťu pomôžu aj v situácii, kde sa nachádza aj množstvo iných ľudí, napríklad na širokej a rušnej ulici. Zoberú zodpovednosť do svojich rúk a nebudú problém ignorovať, nebudú sa spoliehať, že zasiahne niekto druhý.

 

Ak budeme v kritickej situácii takto reagovať, budeme vytvárať dobrý a bezpečný svet nielen pre vlastné deti.  

 

Denisa Ničíková, psychologička Centra Návrat v Žiline

 

Prečítajte si aj článok Veda vysvetľuje, ako funguje plač bábätiek.